Dňa 05. 06. 2025 sa naša žiačka Bibiána Jureková z I. B triedy, zúčastnila vyhodnotenia 33. ročníka celoštátnej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou „Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko“ pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky, ministerky kultúry a Matice slovenskej v Nových Zámkoch. Súťažila v kategórii III. SŠ, kde jej práca získala Čestné uznanie poroty. Pre našu školu je to významné ocenenie, keďže konkurencia gymnázií z celého Slovenska bola veľmi silná a hlavnú cenu mohol získať len jeden súťažiaci, cenu poroty dvaja súťažiaci a čestné uznanie poroty bolo pridelené iba dvanástim súťažiacim, kde Bibiána Jureková bola šiestou ocenenou.
Za tento úspech sme na ňu právom hrdí. Prajeme jej veľa tvorivých síl a veľa úspešných príbehov.
Ukážka z literárnej práce B. Jurekovej:
Cesta zahalená časom
S Petrom sme si vymenili zmätený a vystrašený pohľad, no nezmohli sme sa ani na slovo. Ocitli sme sa priamo v počítačovej hre.
,,To je šialené,“ povedal Peter po prvotnom šoku. Poobzerali sme sa okolo seba a zistili sme, že to miesto je nám odniekiaľ povedomé.
,,Neboli sme tu už niekedy?“ opýtal som sa.
,,Pozri sa na ten hrad!“ zakričal na mňa Peter, ,,štyri veže, oranžová strecha, tvar pripomínajúci obrátený stôl. To musí byť jedine...“
,,Bratislavský hrad“ s nadšením som ho doplnil. Spoločnou dedukciou sme teda zistili, že hra nás premiestnila priamo do hlavného mesta Slovenska.
,,Keď sme už teda tu, urobme si aspoň pekné fotky,“ navrhol som. Keď som si z vrecka vybral mobil, prišla mi záhadná správa.
Otvoril som ju a nahlas prečítal: ,,Vážení hráči. Nachádzate sa v Bratislave, hlavnom meste Slovenska. Ak chcete v tejto hre uspieť a vrátiť sa domov, musíte splniť niekoľko úloh. Počas vašej cesty navštívite veľa zaujímavých miest a spoznáte mnoho významných ľudí. Až keď sa dostanete do cieľa, budete môcť opustiť hru. Počas celej cesty si vzájomne pomáhajte, pretože iba spoločnými silami dokážete zvíťaziť. Veľa šťastia!“ O pár sekúnd mi prišla ďalšia správa s prvou indíciou.
Písalo sa v nej: ,,Nájdite miesto, kde si ľudia už 105 rokov môžu užívať umelecký zážitok prostredníctvom divadelných hier.“
Peter sa zamyslel a po chvíli mi povedal: ,, Spomenul som si, že som videl asi pred týždňom jeden príspevok na Instagrame. Bolo tam napísané, že Slovenské národné divadlo bolo založené 1. marca 1920 a tento rok oslavuje 105. výročie. Možno to môže byť to miesto, kam máme ísť.“
,,Ty si génius. Poďme tam!“ povedal som nadšene. Približne po polhodinovej ceste sme stáli pred budovou SND. Chvíľu sme si vychutnávali atmosféru krásnej budovy a prostredia okolo nej. Vtom k nám kráčal, pre nás ešte vtedy, neznámy muž. Mal krátke vlasy, striebristé fúzy a v ruke držal niekoľko kníh.
................................................
